Krátko po začiatku dobrovoľníckej kariéry jej do cesty vstúpila rakovina. Silu zvládnuť tento náročný boj našla Mária Majková v kvalitných vzťahoch a v pohybe. Kvalitné vzťahy našla aj v Blue Dot COMIN.
Ako si sa dostala k Blue Dot COMIN?
Keď minulý rok vypukla vojna na Ukrajine, tak som sa pridala k dobrovoľníkom.
Čo ti dáva dobrovoľníctvo?
Existujú vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že dobrovoľníctvo robí ľudí šťastnejšími. Pri pomoci iným sa uvoľňuje v mozgu dopamín a oxytocín a ja to naozaj môžem potvrdiť, že to tak funguje. Okrem toho, silná a prajná komunita ľudí, ktorá sa tu zišla, dodáva človeku pocit zmysluplnej práce a spolupatričnosti.
Videla som, že si v centre precvičovala jogu a vraj teda po nejakej pauze – takže začiatok spolupráce s Blue Dot COMIN bola práve joga?
Nie, nebola to joga. Pracovala som ako manažér back-office a s mojou úžasnou šéfkou Ivonou Fraňovou, kolegami a kolegyňami sme nastavovali systém, ako čo najefektívnejšie pomôcť odídencom a denne sme riešili operatívne množstvo problémov, ktoré nastali.
Post o tvojej nedávnej hodine jogy zdieľali moje kamošky z OZ Amazonky a pridali, že si lektorkou onkojogy. Z toho je jasné, že do života ti vstúpila rakovina. Ešte pred tým, ako si sa stala dobrovoľníčkou?
Áno, patrím k Amazonkám, pretože v máji minulého roku mi diagnostikovali rakovinu prsníka, čiže počas toho obdobia, ako som už pracovala v Blue Dot COMIN.
Kde si brala najväčšiu silu zvládnuť tvoj náročný životný boj?
V kvalitných blízkych vzťahoch. S mojím manželom som 26 rokov, máme dvoch dospelých synov a k tomu skvelých svokrovcov. Moji rodičia už, bohužiaľ, umreli. A tiež najlepšiu kamarátku, ktorá je veľa rokov na vozíčku a ona je pre mňa inšpiráciou, čo všetko človek dokáže zvládnuť. A ešte v pohybe. Na začiatku diagnózy som si napísala režim dňa, ktorý som sa snažila dodržiavať, pretože moja práca na najbližší rok bola prežiť. Každý deň som cvičila a chodila do lesa na prechádzky so psom. A áno, nesmiem zabudnúť na nášho psa, ktorý bol mimoriadne dôležitou súčasťou liečby.
V čom je onkojoga iná ako klasická joga?
Onkojoga má určité špecifiká, špecializačný kurz som si urobila v Prahe, pretože u nás Slovensku nič také nerobia. Lektorovali ho lekárky z odboru onkológie, rádiológie a rehabilitácie. Je potrebné brať do úvahy kontraindikácie, kedy sa cvičiť nesmie, tiež nie je vhodná power-joga, pokiaľ sú onkologickí pacienti v liečbe a berú chemoterapiu a takisto ani jin joga sa neodporúča, kvôli dlhému držaniu pozícií, lebo liečba vplýva aj na mäkké tkanivá, tak, aby sme si ich nepoškodili ešte viac. Ja som počas chemoterapie hľadala kurz jogy, kde by som mohla cvičiť, ale moje skúsenosti boli také, že sa inštruktori obávali cvičiť s so mnou ako s onkopacientkou. Tak som sa nakoniec rozhodla, že si urobím sama inštruktorský kurz počas mojej dlhodobej práceneschopnosti.
Takže aktuálne sa do Blue Dot COMIN vraciaš?
Minulý týždeň sme mali prvú informačnú hodinu, aby odídenci vedeli, čo môžu očakávať. A najbližšie začíname cvičiť vo štvrtok. Dohodnuté sú zatiaľ 2 skupinky.
Čo dáva joga tebe a čo môže dať odídencom?
Mne veľmi pomáhala zvládať náročnú liečbu a teraz, keď som v remisii, tak mi zase pomáha cítiť sa dobre, pretože liečba zanecháva množstvo nežiadúcich účinkov, ktoré zostávajú aj dlho po vyliečení. Či už fyzicky, ale aj po psychickej stránke. Tým, že joga má množstvo benefitov, podporuje imunitu, znižuje bolesti chrbta, svalov, kĺbov aj hlavy, podporuje metabolizmus, uvoľňuje stres a obnovuje energiu, tak si myslím, že aj odídenci z Ukrajiny sa po cvičení budú cítiť o niečo lepšie.
Myslíš si, že vďaka tvojmu boju s rakovinou, sa vieš lepšie vcítiť do kože odídencov?
To obdobie na začiatku bolo asi najnáročnejšie a paradoxne mi pomáhali stretnutia s mojimi kolegyňami z COMIN-u, pretože ony v tom čase prežívali mimoriadne ťažké chvíle, ich rodiny, známi a kamaráti boli na Ukrajine alebo aj v bojoch, čiže blízkosť smrti sme cítili rovnako. Ale nemyslím si, že sa viem vžiť do kože odídencov, aj napriek tomu, čo mám za sebou. Lebo prísť zo dňa na deň o strechu nad hlavou, pobaliť si batoh a s deťmi si hľadať útočisko v cudzej zemi, kde vás nie všetci vítajú, tak to si naozaj neviem predstaviť. Môžem len obdivovať ich silu, ako sa snažia prispôsobiť a žiť tu aspoň trochu dôstojne. A malou časťou im v tom pomôcť, ak sa dá.
